Po nenávisti prichádza pravda FF

Spal na svojom obvyklom, mieste v kúte, v mohutnom kresle. Hlavu mal podloženú rukou. Na stehnách mal položené papiere, ktoré ešte večer čítal, ale únava mu nedovolila ich dočítať do konca. Čierne vlasy mu padali do očí a lemovali mu bledú tvár. Mladý chlapec pokojne sedel a spal v kresle. Povahu nemal najmilšiu. Bol to chamtivý, chladný, bezohľadný, byrokratický a dosť ukričaný mladík. Len pred mesiacom oslávil svoje 15. narodeniny. Keď mu bolo 14, stal sa z neho mafiánsky Boss. V kozube, pri ktorom sedel, tlelo drevo. Teplá izba žiarila svetlom z ohňa, ale vonku cez závesy žiarivé svetlo neprenikalo.
Dvere sa pomaly otvorili. Do izby vošiel postarší muž okolo päťdesiatky. Čierne tmavé vlasy mu lemovali tvár rovnako ako chlapcovi. Jediné, čo ich rozlišovalo, boli oči. Chlapec mal šedo-modré oči a chlap, čo vošiel ich mal krvavočervené. Niekto by si myslel, že je to jeho otec, ale opak bol pravdou. Vysoký muž menom Xanxus Vongola, bývalý Boss tejto rodiny, ktorú po ňom zdedil, bol starší brat jeho zosnulej matky. Tento chladný a bezcitný chlap ho vychoval od malička ako vlastného syna. Doprial mu lásku, ktorú mu jeho matka nikdy nemohla dať. Chlapec sa volal Matteo Superbi Vongola, syn Bossa rodiny Belmore, Mii Vongoly a pravej ruky Bossa Varie, Squala Superbiho. Matkinu rodinu nezdedil. Jeho matka umrela, keď mu bolo osem a rodinu nechala jeho životnému nepriateľovi, ktorého stále z duše neznáša.
Xanxus prešiel cez izbu k Matteovi, ktorý stále tvrdo spal vo svojom kresle. Naklonil sa k nemu a snažil sa ho zobudiť.
-„Matt? Vstávaj...“ šepkal mu do ucha. Chlapec ho akoby vôbec nepočul, len sa zamrvil a ďalej pokojne spal. Jeho strýko si povzdychol a pozrel sa na neho. Jemne s ním zatriasol, ale ani to nepomohlo. Narovnal sa a podišiel k oknu. Odtiahol závesy a chlapca oslepilo ranné slnko, ktoré ho hneď prebralo. Rýchlo otvoril oči a vyskočil z kresla, akoby ho na nože dávali. Noha sa mu zaplietla do nohy kresla a zletel na zem, za pohovku.
-„Čo je?!“ zvrieskol spoza pohovky a vystrčil hlavu. Vlasy mal strapaté a od prachu. Rozospato sa pozrel na svojho narušiteľa spánku.
-„Máš vstávať!“ pozrel sa na neho postarší muž pri okne.
-„Isteže... Ale normálni ľudia sa takto nebudia!“ odfrkol a vyhrabal sa spoza gauča. Otrepal si nohavice a upravil košeľu. Po hlave mu liezol pavúk, až keď mu zliezol na rameno, tak si ho všimol a spišťal ako myš. Hneď si otrepal ramená, zhodil zo seba čierne sako a začal po ňom skákať.
-„Fuj! Hnus!“ striaslo ho a zdvihol zaprášené sako zo zeme. Otrepal ho od prachu a hodil na pohovku.
-„Bože, si horší než tá malá!“ neveriacky sa na neho pozrel Xanxus.
-„Ja nie som ako tá malá! Tá malá hovorí s duchmi a ešte neviem čím!“ bránil sa mladík.
-„Iste... A ty si ten pán Superman, čo sa ničoho nebojí, nie?“ uškrnul sa na neho Xanxus. Mlčal, len sa zapozeral do papierov a hodil ich na stôl.
-„Kde ideš?“ pozrel sa na Mattea.
-„Len po nejaké dokumenty do knižnice... Za chvíľku som tu...“ usmial sa na neho a odišiel do knižnice.
Prešiel cez dlhú chodbu, ktorá viedla do veľkej rozľahlej knižnice. Stlačil kľučku na izbe. Keď sa dvere otvorili dokorán, vyletelo na neho malé šesťročné dievčatko. Neveriacky sa na ňu pozrel.
-„Čo tu robíš?!“ boli hneď jeho prvé slová, ktoré z neho vyšli, keď ju uvidel.
-„Ja... ja... hľadala som si knižku...“ sklopila hlavu a pozerala uprene na zem.
-„Nevieš, že tu nemáš, čo robiť?! Padaj okamžite, za svojím bratom!“ zvrieskol na ňu. Jej meno bolo Mia Cavallone. Meno mala po jeho matke Mii, pretože matka malej Mii bola ľavá ruka a najsilnejší strážca jej rodiny. Yuuki Cavallone bola matka malej Mii a otec Boss rodiny Cavallone, Dino.
-„Ujo Xanxus mi tu dovolil byť... A teraz som chcela ísť preč, skôr ako sa ty zobudíš...“ šepkala a uprene pozerala do zeme.
-„A kto je tu Boss? Ja alebo on?!“ zavrčal na ňu a pozoroval ju.
-„Prepáč, už to nikdy neurobím...“ precedila cez zuby a chcela ho obísť. Nepustil ju.
-„Tak sa snaž mi neliezť do sídla... Potom schytám od tvojej matky alebo od tvojho hnusného brata, že na teba nedávam pozor a potom na teba kričím!“ vražedne sa na ňu pozrel. Nikomu sa nepáčil jeho postoj k nej.
-„Ty si hnusný! Nevieš sa správať normálne! Nič ti nerobím a ty si na mňa vždy hnusný! Nevieš povedať dobré slovo, myslíš stále, ale stále na nenávisť voči tvojej mamke!“ pozrela sa mu do očí. Oči sa jej zaliali slzami, ale udržala ich v sebe.
-„Aháá, jasné! To hovorí slečna, čo hovorí s duchmi a všeličím možným... Ale s normálnymi ľuďmi sa rozprávať nevie!“ uštipačne sa na ňu pozrel a uškrnul sa. To bola posledná kvapka, čo mohol povedať. Mia k nemu priskočila a dupla mu celou silou na nohu. Slzičky jej stekali po malej tváričke. Hnedé detské oči mala zaliate slzami.
-„Si odporný a hnusný!“ zvrieskla na neho z plného hrdla.
-„Jau!“ zvrieskol a chytil sa za nohu, po ktorej mu dupla.
-„Neznášam ťa! Ty nie si človek, ale monštrum! Tvoja mamka je aspoň trochu milá a nenadáva mi!“ vytlačila zo seba cez slzy.
-„Ako ty to môžeš vedieť...?! Aháá, ja som zabudol, že ty sa rozprávaš s dušou mojej matky...“ posmešne sa na ňu pozrel. Rozplakala sa ešte viac a vrela v nej chuť ho zabiť, hocičím čo jej príde prvé pod ruku.
-„Tvoja mamka ťa mala rada, len ty to nevieš, pretože ju neznášaš, pre niečo, čo nedáva zmysel!“ zvrešťala a uplakane sa na neho pozrela. Otočila sa a utekala plačúci preč, ďaleko od neho.
-„Moja matka ma nenávidela, len aby si vedela... A pokojne ti to aj dosvedčím...“ pozeral za ňou. Sídlom sa otriaslo buchnutie dverami.
-„Konečne...“ natiahol sa a ponaťahoval si ruky. Vošiel do svojej knižnice. Poobzeral sa dookola. Poškrabal sa na hlave a rozmýšľal, načo tam prišiel. Povzdychol si a vzdal to. Zabudol, načo tam vlastne šiel. Otočil sa a vrátil sa do svojej kancelárie.
Sadol si za stôl. Do pracovne mu vošiel jeho otec. Starší muž s dlhými striebornými vlasmi sa oprel o zárubňu dverí a založil rukami na hrudníku. Pozoroval ho. Na nose mal tenké okuliare.
-„Čo si jej zase urobil, že odtiaľ vyletela ako tornádo?“ pozdvihol obočie a pozrel sa na svojho dospievajúceho syna.
-„Nič...“ odsekol mu a pozeral do papierov, ktoré vyplňoval.
-„Pozeraj mi do očí, keď so mnou hovoríš!“ upozornil ho Squalo. Matteo zodvihol hlavu a pozrel sa na otca.
-„Čo si jej urobil alebo povedal?“ zopakoval otázku.
-„Nič, len som jej povedal, že nie je možné aby hovorila s duchmi. Je to hádam zlé?“ zodvihol zrak na muža vo dverách.
-„Áno je. Vieš, aká je na to citlivá...“ pozrel sa mu hlboko do očí.
-„No a? Mne na nej nezáleží. Je to nereálne, že hovorí s mojou matkou. Jej otec sa má ísť zblázniť, keď ju nemôže nájsť. Vždy sedí a niečo si mumle pri matkinom hrobe...“ vysypal zo seba všetko, čo potreboval. Oči jeho otca zrazu posmutneli, keď spomenul Miu, jeho manželku, ktorá zomrela pred siedmimi rokmi.
-„Nie je to snáď jej vec?“ pozrel sa mu do očí Squalo. Chlapec za stolom sklopil hlavu a ďalej sa venoval papierom, ktoré mal rozložené na stole. Pokrčil ramenami. Striebrovlasý muž si povzdychol, otočil sa a bez slova odišiel.
Sedel na stoličke, otočil sa k oknu a pozeral na strom. Jeho listy pomaly žltli a hnedli. Vonku povieval chladný vietor. Lístie opadávalo. Pozoroval oblohu, na ktorej boli husté mraky
a chystalo sa na dážď.
-„Deje sa niečo?“ sadol si na pohovku Xanxus.
-„Nie, nič strýko. Nemusíš si o mňa robiť starosti...“ šepol a pozeral na prvé kvapky dažďa.
-„To hovoríš vždy a potom ťa nájdem v depresiách, nie? Ty si fakt milý...“ povzdychol si jeho strýko.

-„Nič sa nedeje. Ale bude sa, keď ma naštveš tak, že ťa pošlem do toho starobinca.“ uškrnul sa a otočil sa k svojmu strýkovi.
-„A teraz si ešte milší, ale toto by si mi neurobil, že nie?“ pozrel sa na neho neveriacim pohľadom.
-„Ale áno, urobil...“ uškrnul sa ešte viac a uštipačne pozeral na Xanxusa.
-„Si hnusný!“ slzičky mal na krajíčku, ale nerozplakal sa.
-„Vieš, že ja to už dávno viem.“ pozrel sa na neho s uštipačným úsmevom. Xanxus na neho neveriacky pozeral a vyvaľoval oči. Matt sa otočil späť k oknu a pozoroval dnešný chladný lejak. Postavil sa a otvoril okno. Do tváre mu šľahali ľadové kvapky dažďa. Vlasy mu viali v chladnom jesennom vetre. Papiere na stole rozfúkal vietor všade, ale jemu to nevadilo. Miloval ten pocit, keď sa mu vietor hral vo vlasoch.
-„Zatvor okno! Prechladneš a bude tu mokro!“ osopil sa na neho Xanxus, ktorý mal listy zo stromu až v ústach.
-„Nehovor...“ otočil sa a uškrnul sa jeho synovec. Chlap na pohovke si akurát z vlasov vyťahoval mokré listy a vražedne sa na neho pozrel, čo znamenalo, že ho má poslúchnuť, inak to nedopadne dobre. Hneď zatvoril okno a poupratoval papiere.
-„Idem von, prejsť sa.“ pozrel sa na svojho strýka, ktorý akurát dvíhal papiere spod pohovky.
-„Jasné, ale nebuď von dlho, inak prechladneš a mne sa o teba starať nechce...“ otočil sa k nemu. Bez slova prikývol. Chytil kabát a obliekol si ho. Cez hlavu si prehodil kapucňu, aby mu nikto nevidel do očí. Zapol si gombíky na čiernom kabáte a vyšiel von.
Bežal cez hlboký les. Na hlave mal čiernu kapucňu, ktorá mu zakrývala tvár. Smeroval k Belmorskému sídlu. Prechádzal cez les, nikdy nešiel po chodníku. Honosné Belmorské sídlo bolo vidieť už z diaľky. Bolo omnoho väčšie ako Varijské. Bledomodrá strecha bola najvýraznejšia zo všetkého. Veľké balkóny s hrubými zábradliami z kameňa boli na každom poschodí. Veľká brána, ktorá viedla do záhrady bola lemovaná červenými ružami, ale kvety tam teraz nerástli. Ich stonky mali dosť ostré tŕne, tak sa cez bránu nemohol nikto vyšplhať. Takto to vymyslela ešte jeho matka. Nemala rada nežiadúcich návštevníkov. Na vysokej stene sa týčil obrovitánsky erb rodiny. Dva veľké vlky boli hlavným znakom tejto rodiny, pretože jeho matka vlastnila vlka rovnako ako on. Vlk zomrel v rovnakej minúte ako ona. Zatiaľ, čo jej vlk bol čierny menom Lyall, on mal vlka čisto bieleho menom Rony. Obrovská brána bola zatvorená, tak sa dnu sám nemohol dostať. Prechádzal sa okolo veľkých múrov, či nenájde nejaký otvor alebo dieru kadiaľ sa dostane dnu.
-„Si to ty, Matteo?“ hlas sa ozval z balkóna. Chlapec sa pozrel hore a uvidel čiernovlasého chlapa na jednom z balkónov, kde mal pracovňu.
-„Áno, som to ja, Henri!“ odpovedal mu a pozrel sa smerom k nemu.
-„Hľadáš niečo?“ opýtal sa ho jeden z matkiných strážcov, ktorí tu ešte ostali i po jej smrti.
-„Ehm... Potreboval by som niečo z matkinej izby...“ šepol Matteo a obzrel sa dookola, či ho náhodou nesleduje Elliot Cavallone, brat malej Mii Cavallone, ktorý zdedil po Matteovej matke rodinu. Henri sa na neho pozrel a vošiel dnu. Po pár minútach vyšiel von i s kľúčom od brány. Mladík prešiel k bráne a čakal kým mu otvorí.
-„Vieš, že ťa tu Elliot nechce?“ pozrel sa na neho svetlozelenými očami.
-„Viem. Viem to až veľmi dobre.“ odpovedal mu stručne Matteo.
-„Tak rýchlo choď po to, čo potrebuješ a choď preč. Nechcem mať problémy, že som ťa tu vpustil... Nemá práve najlepšiu náladu, tak k nemu ani nechoď, lebo nechcem prísť o výplatu...“ mrkol okom na chlapca.
-„Jasné! Tiež by som sa musel pridať do zbierky na opravu vášho sídla...“ uškrnul sa a pozrel sa na rovnako vysokého chlapa pri sebe.
-„Tak to je dobre a nie, že ťa tu nájde alebo zazrie!“ pozrel sa na neho vystrašene. Ich Boss nebol taký milý a nedovolil, aby sa ktokoľvek cudzí potuloval po ich sídle alebo pozemku. Neznášal to. Ich bývalý Boss, Mia, sa nezaujímala veľmi o to, kto a čo robil. Každý tu mal nejakú prácu, čo mal urobiť, inak schytal a neskôr ho čakalo vykopnutie z rodiny. Väčšina tu mala rešpekt voči svojmu Bossovi, čo sa zachovalo až doteraz.

Prechádzali po schodoch. Henri si dával pozor, aby ich nikto nenašiel. Najviac sa obávali Elliotovho psa, Siriusa. Bol verný svojmu pánovi a ak sa niečo dialo alebo stalo, tak hneď o tom jeho pán vedel. Taká veľká, nie veľmi milá, čierna huňa sa vždy prechádzala po sídle
a dozerala na to, či si každý robí svoju prácu. Ak nie, tak ho poriadne uhryzol tam, kde mu neraz ostala jazva. Takto to chodilo v tomto sídle. Predtým na nich dozeral len Miin vlk, ale ten bol len šibal a každému niečo vyviedol. Nikdy sa nestalo, že by niekoho uhryzol. Svoj voľný čas strávil v kúte v pracovni svojej paničky, kde mal svoj pelech a spal tam. Pomaly išli po schodoch na najvyššie poschodie. Tam bola zapečatená izba jeho matky v takom stave, ako ju nechala. Sem-tam tam šiel niekto utrieť prach, aby tam nelozili myši a všelijaká háveď. Mala útulnú izbu. Na stenách obrazy, veľká posteľ, malý stôl, šatník, nočné stolíky na oboch stranách postele a jedna väčšia komoda.
Henri prešiel k dverám izby. Otvoril všetky zámky na nich. Nikto okrem neho a Yuu, jej najlepšej priateľky, tam nemal prístup. Stlačil kľučku a mohutné dvere otvoril. V izbe bolo chladno a tma. Závesy na oknách boli zatiahnuté. Muž s rozstrapatenými tmavými vlasmi podišiel k oknu a roztiahol závesy, aby do izby vošlo aké-také svetlo, hoci vonku pršalo.
-„O dve hodiny, aby si bol už preč, jasné?“ upozornil mládenca pred sebou.
-„Ďakujem, Henri...“ usmial sa na neho. Chlap podišiel k dverám a hodil mu kľúče od izby.
-„Potom zamkni a hoď mi kľúče pod dvere pracovne, ale tak, aby ťa tu nikto nenašiel.“ dodal a pozeral sa na neho.
-„Neboj sa. Budem si dávať pozor. Aj tak na toto poschodie nikto nechodí. Matkina pracovňa je taktiež zatvorená, nie?“ podvihol obočie a pozrel sa na Henriho.
-„Áno, je. Keby si ešte niečo potreboval, tak kľúč máš tam, medzi ostatnými.“ a ukázal na kľúč od zámky pracovne.
-„Jasné, ešte raz ďakujem...“ uškrnul sa a začal sa prehrabovať medzi vecami.
Muž pri dverách si ho premeral a potichu bez slova odišiel. Matt sa obzrel a zatvoril potichu dvere. Otvoril zásuvky na nočnom stolíku vpravo. Vyhadzoval veci, ktoré nepotreboval. Hľadal jednu vec, ktorou by mohol dosvedčiť to, že ho jeho mama neznášala. Hľadal jej denník, jediná vec na dobré obhájenie. Jeho strýko Xanxus raz spomínal, že má niekde vo svojej izbe schovaný denník, ktorý si viedla ešte pred smrťou. Prehľadával všetky skrinky, prehraboval sa v nich, vyberal škatule, či tam niečo nenájde. V ruke mu ostala hrubá kniha, bez mena, bez vzoru. Tmavý čierny zápisník držal v ruke. Hľadel na neho, ani nevedel ako dlho. Keď sa odvážil ho otvoriť, niečo s ním akoby trhlo. Vedel, že ak ho otvorí a nebude pravda to, čo si myslel, nezniesol by to. Musel by sa ospravedlniť tej malej potvore, čo ho dnes ráno vyviedla z miery. Sadol si na mäkkú posteľ a hľadel na zápisník. Nakoniec sa odvážil ho otvoriť. Nazrel do neho a pretočil stránky z jej dospievania. Zastavil sa na posledných stránkach. Nervózne sa potil. Pozeral na celé zapísané strany denníka. Hlasno preglgol, ale vyrušil ho hlas.
-„Čo tu robíš?!“ zvrieskol za ním hlas. Vyľakal sa a prudko sa otočil. Pred ním stála žena v stredných rokoch. Dlhé hnedé vlasy mala po pás. Vražedne si ho premerala. Toto bola Yuuki Cavallone, najlepšia kamarátka jeho matky.
-„Len niečo hľadám.“ odsekol jej a pozeral na ňu.
-„Nemáš tu čo hľadať!“ zvrieskla a vytrhla mu denník z ruky.
-„Hej!“ prudko sa postavil. Chladne sa prebodávali pohľadmi.
-„Daj mi to! Mám právo si robiť s vecami matky, čo chcem!“ zavrčal ako dravý vlk. Prebodol ju pohľadom. Prišla k nemu a chytila ho pod krkom.
-„Ak hľadáš niečo, aby si mi viac ponížil dcéru, tak ti to nedovolím!“ pozrela sa mu vražedne do očí.
-„Hľadám len pravdu!“ uškrnul sa.
-„Akú pravdu?! Všetci sme ti hovorili, že tvoja matka ťa mala rada! Ale ty si rovnako tvrdohlavý ako ona! Nikdy si nedáš povedať a robíš si to, čo sa ti zachce!“ zvrešťala na neho a držala ho za golier na košeli.

-„A ako mám tomu veriť, ak nemám žiaden dôkaz? Pamätám si, že ma moja mama vždy odsúvala čo najďalej od seba. Nikdy so mnou nechcela byť!“ šepol a pozeral na ňu.
-„Isteže! Ty si vždy ten chudák! Tvoja matka sa obetovala preto, lebo ťa chcela ochrániť!“ pozrela sa mu hlboko do očí. Mlčal, nenachádzal slová. Nenávidel Miu dušou i telom.
Schytil kabát a pribehol k oknu. Drapol denník z Yuukinej ruky a vyštartoval ako namydlený blesk zo sídla. Vyskočil cez okno. Potichu dopadol na balkón, ktorý bol pod oknom izby. Zoskočil na ďalší balkón a chytil sa vetvy stromu a bez hluku dopadol ľahko na zem. Otočil sa na ženu na hornom balkóne a vyplazil jazyk.
-„Ty malý! Keď ťa chytím, tak si ma nepraj!“ zvrieskla na neho. Prebehol cez bránu, ktorá sa pomaly na rozkaz zatvárala automaticky. Ledva sa prešmykol, skôr ako sa zatvorila.
-„Uff...“ odľahlo mu, keď sa cez ňu dostal. Bežal hlboko do lesa. Vonku prestalo pršať. Slnko pomaly vykúkalo spoza mrakov. Kvapky dažďa pomaly kvapkali z listov stromov. Tráva bola mokrá a mäkká na to, aby sa dalo po nej ľahko bežať. Konečne ušiel od rozzúrenej Yuuki, čo najďalej. Obzrel sa za seba, či ho náhodou nesleduje. Sadol si na pník a roztvoril denník svojej matky. Čítal stránku po stránke. Prešiel mu mráz po chrbte a preglgol. Pozeral na jednu stránku a dokola ju čítal. Vyvalil oči a ruky sa mu roztriasli. Slová, ktoré tam čítal sa mu vryli do pamäti:
-„Viem, že toto budeš raz čítať, Matteo. Chcem, len aby si vedel, že som ťa mala vždy rada a vždy rada budem mať. Milovala som ťa stále, hoci som to nikdy nedávala najavo. Stále verím, že nikdy nebudeš taký ako som bola ja a budeš smerovať k lepšiemu. Postaraj sa o svojho otca, keď zomriem. Cítim, že čoskoro zomriem a nebudem ťa môcť vidieť, ako rastieš. Verím, že ti konečne dôjde, že ťa mám rada.. S týmito slovami, to ukončím. Mám ťa rada...“ čítal si tieto slová v mysli. Triasli sa mu ruky a pozeral do denníka ako na zjavenie. Zatvoril ústa, roztvorené prekvapením. Pousmial sa a zatvoril denník, čo držal v trasúcich sa rukách.
Pozrel sa hore na oblohu. Slzy mu tiekli po tvári, pretože ich v sebe neudržal.
Nikdy si nemyslel, že dôjde k tomuto. Nevedel totiž, že pravda bola opakom. Žiarivo sa usmial a pozeral na oblohu a mraky. Horké slzy mu stekali po bledej tvári.
-„Prepáč mi to... mami...“ šepol ako posledné slová.