Make my sanity disappear [G27]

Ahojte, pridávam sem jednu moju starú fanfiction, ktorú som sa rozhodla dopísať...ale hlavne, prepísať
Pár je G27, čiže Giotto x Tsuna, čiže yaoi.
Je to AU - alternative universe - postavy som zasadila do vymysleného prostredia.
Dej: Giotto, osamelý podnikateľ, sa rozhodol, že prázdne miesto v jeho srdci zaplní adopciou malého, hnedovlasého chlapca.

"Giotto-san, ste si tým úplne istý? Je to veľmi vážny krok," povedala stará úradníčka, sediaca za pracovným stolom, ktorý zdobili kôpky zorganizovaných papierov a písacích potrieb, vzorne poukladaných v stojanoch. Prísnym pohľadom spoza okuliarov s hrubým fialovým rámom si prezerala dokumenty, ktoré držala v ruke. V pravidelných intervaloch si zastrkávala neposlušný prameň vyperoxidovaných vlasov za ucho.
"Áno, som. Som si viac než istý," prehovoril vysoký blonďavý muž, sediaci na stoličke na druhej strane stola. Vkusný čierny oblek dokonale ladil s jeho prirodzenou eleganciou, ktorá z neho priam vyžarovala. Pod jasnými oranžovými očami žiaril široký rozhodný úsmev. Blonďavé vlasy, ktoré na prvý pohľad neposlušne odstávali na všetky strany, by na väčšine ľudí pôsobili akurát tak nedôstojne, jemu však dodávali čaro skúseného zrelého muža.
Žena sediaca pred ním zamyslene zrovnala papiere v jej rukách do kôpky a položila ich na stôl. „Všetky potrebné tlačivá ste vyplnili. Vaša žiadosť pôjde pred komisiu, budem Vás informovať o tom, ako sa situácia ďalej vyvíja. Prosím buďte na telefóne,“ povedala strojene frázu, ktorú určite musela opakovať minimálne celú svoju kariéru. „Ďakujem, to by bolo z mojej strany všetko,“ dodala a otvorila zásuvku, aby do nej odložila zbytočné veci, čím dala mužovi v jej kancelárií najavo, že už si nemajú viac čo povedať.
„Potešenie zo spolupráce na mojej strane, signora.“ Vystrúhal postaršej žene jemný úklon. Pracovníčka prudko zčervenala a nervózne si napravila okuliare.
„Len mám ešte jednu otázku, pred tým než pôjdem,“ povedal, s rukou na kľučke. Žena zdvihla pohľad od stola. „Môžem chlapca vídať ako predtým?“
„Nevidím dôvod prečo nie,“ odpovedala, mračiac sa zamyslene. „Všetko ostatné vám povedia v sirotinci.“
Blondiak kývol na znak toho, že jej odpoveď zobral na vedomie a pred tým ako vyšiel z kancelárie mávol rukou na rozlúčku.
Ieyatsu Sawada, no medzi ľuďmi viac známi ako Giotto Vongola, bol 23 ročný taliansky biznisman ktorý už nejaký ten piatok žil v Japonsku. Usadil sa tu hneď po škole, začínajúc s jednoizbovým apartmánom, dopracovávajúc sa k špičke japonskej podnikateľskej sféry. O čistosti jeho pracovných techník by sa síce dalo diskutovať veľmi dlho, ale to sa nepovažovalo za podstatné.
Len pred nedávnom mu jeho dlhoročný známy nasadil do hlavy chrobáka – Čo ak nie je až tak šťastný, ako si nahovára? Väčšina mužov jeho veku, postavenia a výzoru, by to riešila jednoduchým hľadaním si partnerky (či partnera), no Giotto bol iný. Partner by ho mohol zraniť viac ako dieťa, ktorému daruje domov a možnosť poriadneho života, za hranicami múrov sirotinca. Tiež cítil, že tomuto svetu veľa dlží – čo v spojení s jeho dobrým srdcom viedlo k povesti samaritána a jeho všeobecnej obľube medzi obyvateľmi Namimori - tak sa volalo to mestečko, kde býval.
To boli aspoň prvotné pohnútky, čo ho k adopcií dieťaťa viedli. Keď však prvý krát vkročil do sirotinca, vo všetkom sa len utvrdil. Viac než utvrdil, bol presvedčený a jeho vôľa bola pevnejšia ako skala.
To všetko po tom, čo stretol jeho, toho chlapca, ktorý ho tak nevysvetliteľne zaujal.
Hneď po tom, čo do sirotinca vkročil prvý krát, sa k nemu vrhla správkyňa. Gaštanovo hnedé vlasy mala vypnuté v elegantnom, vysokom cope a jemné telo jej obopínal úzky kostým sivej farby. So širokým, falošným úsmevom, z ktorého bolo Giottovi akurát zle, mu ponúkala všetky jej služby a z jej vyjadrovania mal pocit, akoby tie úbohé deti považovala len za predmety na skládke, ktorých sa potrebuje čo najskôr zbaviť. Úprimne ich ľutoval.
Ako prvé ho priviedla do jedálne, keďže väčšina detí v tej chvíli obedovala. Obaja stáli pri zadnej stene, tesne pri dverách. Giotto skúmavým pohľadom sledoval deti, ktoré buď neisto šťuchali vidličkami do univerzálnej hnedej omáčky (Áno, aj do omáčok sa dá šťuchať. Bohužiaľ.) alebo už len rezignovane jedli.
To, ako sedeli za stolmi, nebolo nijak špeciálne rozdelené, asi si mohli vyberať sami. Starší po väčšinou so staršími, mladší s mladšími, ale miešali sa. Vždy v skupinkách. Až na...
Talianov pohľad zablúdil k chlapcovi ktorý sa síce usmieval, ale za stolom sedel úplne sám. Nevšímal si moc, čo sa deje okolo, čiže aj Giottova prítomnosť pre neho ostala nepovšimnutá. Niektoré deti už ale zvedavo zdvíhali hlavy a niečo si šepkali.
Tento mladík mohol mať asi okolo 15 -16 rokov, aj keď na sa svoj vek vyzeral drobne. Mal veľmi jemné črty. Tvár mu zdobili hnedé oči, ktoré boli na Japonca vskutku veľké. Čo ho však upútalo najviac, boli hnedé vlasy, ktoré – až na farbu – vyzerali navlas rovnako ako Giottove.
„Kto je ten chlapec ktorý sedí za stolom úplne sám? Ten štvrtý od zadu,“ opýtal sa hneď správkyne. Pôvodne si prišiel adoptovať nejakého drobca, ktorý by mal maximálne 5 rokov, ale tie hnedé oči mu asi zmenili plány.
Správkyňa zdvihla jej perfektne upravené obočia a pozrela sa na chlapca, na ktorého Giotto naznačoval.
„Tsunayoshi. Je u nás pomerne krátko... možno tak, rok? Asi, musím sa pozrieť do spisov. Rodičia ho sem na chvíľu odložili, keď išli na druhú svadobnú cestu. Nemali žiadnych známych ku ktorým by ho mohli dať. Boli neuveriteľne milí, nikdy by ste si o nich nemysleli, že by ho mohli opustiť navždy. Lenže bohužiaľ, ich lietadlo havarovalo. Smutný príbeh, naozaj,“ povedala a potiahla nosom. Giotto si nebol istý, či predstierala smútok alebo mala nádchu. Pri tom, ako bez známky citu rozprávala, sa viac prikláňal k druhej možnosti.
Tak havária? prebleslo mu mysľou, keď sa ešte raz pozrel na hnedovlasého chlapca. „Vyzerá to, že nemá veľa priateľov, však?“
Správkyňa súhlasne pokývala hlavou.
„Veru tak. Moc detí odtiaľto ho nemusí. Hovoria, že je nešikovný, hlúpy a nič mu nejde. Šikana to ešte nie je, ale... chcú sa od neho držať ďalej. Mal jedného kamaráta, Enma sa tuším volal, ale ten pred pár mesiacmi odišiel. Adoptovali si ho. Odvtedy tu nemá nikoho.“ Giottovi zovrelo srdce. Bol naozaj až tak strašne osamelý? „Je to s ním smutné, naozaj,“ pokračovala žena, skladajúc si ruky na prsiach. To, akým spôsobom využívala slovo ‚naozaj‘, bolo otravné. „Povedala by som, že ani nemá šancu sa odtiaľto dostať. Ten jeho kamarát Enma sa odtiaľto dostal len kvôli tomu, že sa ukázala nejaká vzdialená rodina. Pokiaľ viem, Tsunayoshi žiadnu nemá, ale to som tuším spomínala. A povedzme si úprimne, 15 ročný chlapec, ktorý aj tak nie je ničím zaujímavý, nemá moc veľkú šancu na adopciu, naozaj. Či snáď, mali by ste oňho záujem?“ opýtala sa prekvapene, prikladajúc si ukazovák k tvári.
Giotto sa na neho znovu zahľadel. Ešte stále to nevyzeralo, že by si prítomnosť nezvyčajného hosťa v jedálni všimol. „Možno áno,“ prehovoril nakoniec. „Ale chcel by som ho bližšie spoznať. Bude vadiť, ak ho po obede prídem pozrieť? Alebo máte nejaký program?“
„Ó, nie, nie, nemáme. A keby aj áno, uvoľním Vám ho, naozaj,“ povedala so širokým úsmevom a rukou zamávala smerom k východu z jedálne. „Teraz by sme mohli ísť napríklad do mojej pracovne a ja by som vám zatiaľ uvarila čaj alebo kávu, čo vy na to?“ opýtala sa a zažmurkala očami.
Giotto s úsmevom prikývol a nasledoval ju preč.

úžasná poviedka, teším sa na ďalšiu kapitolu ^^
len detail, neviem je to tam to "hnedé hnedé oči" naschvál alebo menší preklep?

ďakujem aa to "hnedé hnedé" bol preklep, sankyou za upozornenie :)

nz ^^ moc sa teším na ďalší diel, ako to bude pokračovať :)