Everytime FF

01
Stál som pri okne opierajúc sa o kreslo stojace za mnou. Okno v mojej pracovni nebolo veľmi veľké, no ponúkalo mi úžasný pohľad do záhrady. Premýšľal som nad tým, ako to tu už o mesiac opustím, keď ma z premýšľania vyrušilo klopanie na dvere. Zatvoril som okno a usadil som sa do kresla.
„Ďalej!“ Povedal som, načo sa dvere otvorili a dnu vošiel sluha.
„Pane, prišiel pán G. . Mám ho uviesť?“ Kývol som hlavou. Sluha odišiel a pár sekúnd na to, vošiel do miestnosti môj priateľ, s ktorým s poznám od detských čias.
Vstal som z kresla a podišiel som k nemu, že ho poriadne privítam. Keď som však k nemu podišiel bližšie, zastavil ma jeho chladný pohľad a vzdychol som si.
„Ešte stále sa na mňa hneváš za ten včerajšok?“ Bola to hlúpa otázka, pretože som na ňu sám vedel odpoveď. G. však sklonil hlavu a taktiež si povzdychol.
„Nie je to tak, že sa hnevám na vás, Primo. Hnevám sa sám za seba, že som vás neodhovoril od toho skôr ako ste to oznámili na verejnosti. Myslel som si totiž, že si to ešte rozmyslíte a cestu do Japonska uskutočníte v lepšom čase ako je tento.“
„Áno, viem. Ale už som sa definitívne rozhodol a dúfal som, že ma všetci podporíte. Nečakal som, že jediný ty budeš mať námietky. Nikdy si sa nesťažoval, až som si myslel, že si pri mne vedieš spokojný život, no včerajší večer ma milo aj nemilo prekvapil.“ Znovu som si musel povzdychnúť pri spomienke na udalosti pri včerajšej večeri, keď som oznámil náš odchod z Talianska. G.-ho to celkom vykoľajilo, takže okamžite opustil jedáleň, potom čo mi do očí povedal čo si o tej ceste myslí. Dovtedy som sa obával, že nikdy neprejaví svoju nespokojnosť, no opak bol pravdou. Prvý krát presadil svoj názor odporujúci tomu môjmu, pri potýčke s Daemonom, keď som ho znovu prijal do rodiny, aj keď nás všetkých zradil. Mal som v živej pamäti ten G.-ho výraz tváre.
„Viem, že som to nemal hovoriť pred všetkými tými ľuďmi, no už som to nevydržal. A okrem toho musím s vami hovoriť o dôležitejšej záležitosti ako je môj hnev.“ Vedel som čo chcel povedať a tak som podišiel k malému barovému pultu a nalial si plný pohár whisky. Ten som do seba doslova hodil, keď som počul jeho nasledujúce slová.
„Mali by ste sa konečne oženiť, Primo!“ Jeho slová mi doznievali v ušiach a musel som si znovu naliať whisky, keď mi ho G. vytrhol z ruky a rýchlo položil čo najďalej odo mňa.
„Počúvate ma vôbec?!“ Ohodil sa na mňa G. . Sklonil som hlavu a zahľadel sa na podlahu.
„Áno. A veľmi dobre viem o čom hovoríš, no nikdy som nemal to šťastie stretnúť takú ženu, ktorá by ma skutočne milovala.“ Pri tých posledných slovách som sa v duchu trpko usmial.
„Viem, že vás zradila, no v Taliansku je toľko krásnych žien, ktoré by dali čokoľvek za to, aby na nich čo i len spočinul váš pohľad.“ Na tom, čo G. povedal som sa musel zasmiať.
„Vieš aký je v tom háčik, G.?“ Opýtal som sa, keď som podišiel k oknu a zahľadel som sa do záhrady.
„Aký?“
„Že žiadna z nich ma nezaujala natoľko, aby som sa s niektorou z nich chcel oženiť.“ Pozrel som naňho a smutne privrel oči.
„Primo.“ Šepol. Nastala dlhá chvíľa ticha. Už mi to liezlo na nervy tak som sa znovu pozrel cez okno a zasmial som sa.
„Nechajme túto tému tak. Pôjdeme dnes ešte pred bálom do krčmy?“ Opýtal som sa ho.
„Ale, Primo...“ G. chcel protestovať no pri pohľade na mňa zrejme usúdil, že by sa mu to nevyplatilo.
„Tak dobre, ale o dve hodiny musíme byť späť. Potrebujete sa upraviť pred bálom. Som si istý, že na ňom stretnete mnoho krásnych žien. Určite budete mať to šťastie a jedna z nich vám možno ukradne srdce.“ Podišiel som k nemu a potľapkal ho po pleci.
„G., z teba nemal byť Búrkový Strážca, ale básnik. Potom by si sa aj ty našiel ženu.“ Uškrnul som sa, keď G. zbledol. Ani on, ani ja sme nemali radi, keď nám niekto pripomenul to, že sme stále slobodní a tak ma doslova bavilo ho sem-tam podpichnúť.
„Primo...“ G. nahodil svoj otrávený ksicht a ja som sa zasmial.
„Tak poďme.“ Otvoril som dvere. Prvý vyšiel G. a ja som nasledoval. Ešte som sa však stihol obrátiť a pozrieť na fotku, ktorá stála na stole. Preletel som po nej pohľadom a potom som za sebou zatvoril dvere.

Viazanie kravaty mi nikdy nešlo a tak som sa dosť sústredila na prekliaty uzol. Už som bola skoro hotová, keď do mojej izby vtrhla moja osobná slúžka a okamžite začala zalamovať rukami nad tým ako vyzerám.
„Slečna, ak vás váš otec nájde takto oblečenú, pochybujem že vám to znovu prejde bez trestu!“ Kričala na mňa, no ja som ju s úsmevom ignorovala a ďalej som zaväzovala tú hnusnú kravatu.
„Tak, perfektné.“ Uzol bol perfektný pri pohľade do zrkadla a tak som sa na seba uškrnula.
„Počúvate ma, slečna? Ak nepotrestá vás, znovu si to za vás odpykám ja!“ Ignorovala som slúžkin nárek a podišla som k posteli, kde som mala položené sako. Obliekla som si ho a ešte som na pár sekúnd podišla k zrkadlu, kde som si vlasy zopla do malého vrkoča, pretože pred nedávnom som si kvôli tomuto sama ostrihala vlasy.
„Hm. Prestaň vrieskať Libia, inak ťa začuje otec a budeme mať problém obe!“ Otvorila som dvere a zamierila k schodom, kadiaľ chodí služobníctvo. S Libiou v pätách som zišla dolu, opatrne som prekĺzla popri kuchyni a zastavila som sa až pri vedľajšom vchode pre služobníctvo. Obrátila som sa k Libii, ktorá mala takmer slzy na krajíčku. Podišla som k nej a objala som ju.
„Všetko bude v poriadku, hlavne o tom nikomu nehovor. Oznám môjmu otcovi, že som sa šla prejsť do lesa, nech ma nehľadá. Povedz mu, že takú hodinu som späť.“ Odtiahla sa odo mňa a prikývla.
„Počkajte ešte, slečna Emilia. Musím skontrolovať či ste si dobre obviazali hruď.“ Povzdychla som si a nechala ju nech to skontroluje. Na chvíľku ma ešte obrátila a ešte lepšie stiahla obväz. Myslela som si, že tam odpadnem, no vydržala som to. Predsa to nebolo po prvý raz. Zasunula som si košeľu do nohavíc, upravila opasok a hodila na seba sako.
„Ďakujem.“ Povedala som Libii, keď som sa upravila.
„Viete čo, slečna?“ Obrátila som sa k nej.
„Čo?“
„Keby som nevedela, že ste dievča, určite by som si myslela, že ste ten najkrajší muž v celom meste.“ Povedala mi úsmevom Libia. Povzdychla som si a usmiala sa na ňu.
„Tak ja pôjdem. Nezabudni oznámiť môjmu otcovi to čo som ti povedala! Odrecituješ mu to od slova do slova, dobre?“ Hodila som na ňu prísny pohľad, no potom som sa na ňu usmiala a otvorila som dvere.
„Dávajte si na seba pozor. Hlavne neroztrhajte oblek vášmu bratovi ako ste to urobili minule, slečna!“ Keď mi to pripomenula, musela som sa v duchu uškrnúť. Vyšla som z dverí a zdvihla ruku na pozdrav. Vedela som, že mi zamávala a potom odišla za mojim otcom. A tak som pomaly vyšla na ulicu, ktorá bola neďaleko nášho domu. Všade sa to hmýrilo ľuďmi a tak som ľahko zapadla do davu. Namierila som si to do neďalekej krčmy, kde bolo väčšinou dosť rušno a tak sa o mňa nikto nestaral. Vo vnútornom vrecku som nahmatala zopár cigariet, ktoré brat so sebou nosil v každom obleku. Vošla som do krčmy a poobzerala som sa, či niekde v kúte nenájdem prázdny stôl. Na jeden som narazila a od úľavy som si vydýchla. Stôl v kúte, kde som vždy sedávala bol voľný a tak som k nemu odkráčala, nevšímajúc si čudné pohľady mužov v krčme. Sadla som si na stoličku za stolom, vyložila som si nohy na stôl a nenápadne som si odkašľala, aby som mohla zavolať na čašníka. Objednala som si pivo, pretože som nechcela domov prísť opitá predtým ako pôjdem na ten nešťastný bál, ktorý usporiadal sám Prvý Vongola. Nikdy som toho chlapa nevidela, no to čo som o ňom počula mi stačilo. Každé slobodné dievča alebo žena, túžili aby sa na nich čo i len pozrel. Mnoho z nich sa chcelo stať jeho manželkou, no povrávalo sa, že pred pár rokmi Prvého zradila žena, ktorú miloval a odvtedy zatrpkol natoľko, že ženám nevenoval takmer žiadnu pozornosť. No ani jedna sa však nevzdávala a bojovala o jeho priazeň, aj keď ich ignoroval. Avšak okrem Prvého tu bol jeho pravá ruka G. . Obaja boli slobodní a podľa toho čo sa hovorilo, boli aj pekní, čo je v tomto meste naozajstnou raritou. No keďže Prvý mal vyššie postavenie, pozornosť žien a dievčat sa upierala naňho a jeho pravá ruka G. ostal nepovšimnutý. Aspoň tak sa o tom povrávalo a nebolo ťažké tomu uveriť, pretože miestne ženy a dievčatá sa chceli dostať čo najvyššie. Vytiahla som si z vnútorného vrecka zapaľovač a cigaretu. Vzala som zapaľovač do jednej a cigaretu do druhej ruky. Rýchlo som ju zapálila a zamyslene som hľadela na dym vychádzajúci z konca cigarety. Čašník mi položil pohár s pivom na stôl. Vtedy som si ešte totiž neuvedomovala, že táto návšteva krčmy mi zmení môj život. Vložila som si cigaretu do úst a zahľadela som sa na dvere krčmy, ktoré sa práve v tej chvíli otvorili. Potiahla som si z cigarety a pomaly som vyfúkla dym. V tom vošli do krčmy dvaja muži, blondiak vošiel ako prvý a za ním šiel chlapík s čudnými ružovými vlasmi a zvláštnym tetovaním na tvári. Blondiak sa poobzeral po krčme. Keď sa nám pohľady stretli, obaja sme prižmúrili oči, pretože v tej chvíli som mala zvláštny pocit, akoby som sa pozerala na seba do zrkadla. Háčik bol v tom, že ja som bola dievča prezlečené za chlapca a on bol určite muž. Odvrátila som pohľad a hľadela som si na topánky. Cítila som, že po mne prešiel pohľadom, no neodvážila som sa znovu pozrieť do rovnakých očí, aké som mala ja. Znovu som si potiahla z cigarety a vyfúkla dym, pričom som počula ako si tí dvaja sadajú na opačný koniec krčmy. Z toho muža som však mala naďalej dosť čudný pocit.

02
Vošiel som s G. do krčmy. Pomaly som sa rozhliadol po krčme, keď v tom sa moje oči stretli s očami, ktoré boli rovnaké ako moje. Prižmúril som oči a zahľadel som sa na chlapca, ktorý by mohol byť tak o dva, tri roky mladší odo mňa. Chlapec odvrátil svoj pohľad a ja som si ho premeral. Bol mojou vernou kópiou, až na to, že vlasy mal zopnuté do vrkoča. Zaskočilo ma to, no nedal som to na sebe znať, no v tom ma z toho vytrhol G., keď do mňa štuchol lakťom, pretože našiel voľný stôl na opačnom konci, ako sedel ten chlapec. Usadili sme sa za stôl a ja som premýšľal, kde som toho chlapca videl, pretože mi pripadal povedomý, aj keď som si bol vedomý, že vypadá úplne ako ja.
„G.?“ Šepol som.
„Áno, Primo?“ Povedal a zadíval sa na opačný koniec krčmy, až mu pohľad spočinul na tom chlapcovi. Pozoroval som G.-ho tvár a čakal na jeho reakciu. Tvár mu pobledla, no inak ani nežmurkol.
„Trápi vás ten chlapec, Primo?“ Opýtal sa ma a ja som prikývol. Čašník nám doniesol fľašu whisky a G. nám obom nalial plné poháre. Vzal som pohár a vypil som ho na jeden glg. To isté urobil aj G. .
„Len pomaly, Primo. Neopite sa, inak neviem ako vás vôbec dotiahnem domov, nie to ešte aby ste sa vôbec mohli zúčastniť na vašom bále.“ Uškrnul som sa a odvrátil pohľad od toho chlapca, ktorý si na opačnom konci pofajčieval cigaretu. Pozrel som na G.-ho, ktorý na chlapca uprel čudný pohľad a potom sa obrátil ku mne.
„Primo, pamätáte sa ešte na Emilia? Toho chlapca, ktorého sme našli na ulici pred štrnástimi rokmi a hrali sme sa s ním, až po kým ho nenašla jeho slúžka?.“ Prikývol som.
„Samozrejme, ten chlapec bol mojou vernou kópiou.“ Práve vtedy som sa napil whisky a takmer mi zaskočilo, keď mi to konečne došlo.
„Myslíš, že je to on?“ Podozrievavo som sa zahľadel na chlapca. Vek by aj sedel, pretože pred štrnástimi rokmi mal Emilio sotva štyri roky. Keď mi na moju otázku G. prikývol, musel som uznať, že má veľmi dobrú pamäť a vzdychol som si. V tom momente niekto prevrátil jeden z náprotivných stolov a niekto začal kričať. Niekto začal bitku a odrazu bola krčma hore nohami.

Stôl blízko mňa prevrátil jeden opitý chlapík a začal kričať na celú krčmu nezmysly.
„No pekne, nepotrebujem k dnešnému dňu viac ako bitku v krčme, kde sa nevyhnem minimálne jednej modrine.“ Pomyslela som si v duchu, rýchlo som dopila pivo a nechala cigaretu v ústach. Chcela som rýchlo vyjsť von, skôr než bude všetko hore nohami. To sa mi bohužiaľ nepodarilo a skôr než som sa dostala k dverám, cestu mi zahatal obrovský chlapík, ktorý držal nad hlavou obrovský stôl. Bol pripravený ten stôl na mňa okamžite hodiť.
„Ach. Myslel som si, že to nepoužijem.“ Povzdychla som si a vyhrabala som z vrecka prsteň s erbom mojej rodiny. Nasadila som si ho na prostredník pravej ruky. Chlapík hodil ten stôl na mňa práve v tej chvíli, keď som vyvolala svoje plamene do prsteňa a tie sa mi ovinuli okolo oboch rúk. Pozrela som na letiaci stôl, zovrela som päsť a z celej sily som udrela doprostred stola. Ten sa zlomil na dve polovice a užasnutý chlapík mi nechtiac uvoľnil cestu. To som okamžite využila a vyšmykla sa von z tej hroznej krčmy. No v tom som vpadla rovno do náručia tomu blondiakovi z krčmy.

„Primo, poďme odtiaľto. Nechcete sa predsa zapliesť do bitky.“ Šepol mi G., keď ma ťahal k východu. Stihli sme vyjsť skôr, než východ zahatal obrovský chlapík, ktorý držal stôl nad hlavou. No v tom som počul slová.
„Ach. Myslel som si, že to nepoužijem.“ Vtedy som si už bol istý, že ten hlas patril tomu chlapcovi, no kým som sa stihol spamätať, chlapík hodil na niekoho stôl. No skôr než stôl na niekoho dopadol, uvidel som oranžové plamene, ovinuté okolo rúk, ktoré rozlomili stôl na dve polovice. A práve vtedy sa popri tom chlapíkovi prešmykol ten chlapec a vletel rovno do mňa. Pozrel som mu na ruky, okolo ktorých mal dohasínajúce plamene, rovnakej farby aké som mal ja. Plamene sa vrátili naspäť do prsteňa, z ktorého vyšli a mňa zaujal erb na danom prsteni. Bol mi nejaký povedomý, no skôr než som sa stihol rozpamätať na erb, chlapec si ho stiahol z ruky a vložil do vrecka.

„Prepáčte.“ Ospravedlnila som sa blondiakovi a rýchlo som sťahovala prsteň z prostredníka a vložila som si ho do vrecka.
„Nechcel som do vás vraziť, ale nevidel som vás, keď som vychádzal odtiaľ.“ Povedala som a pozrela som smerom k dverám.
„Nič sa nestalo.“ Povedal blondiak a ja som naňho pozrela. Aj zblízka vypadal rovnako ako ja. Odstúpila som od neho a zasunula ruky do vreciek, no v tom ma blondiak chytil za ruku.
„Si to ty Emilio, však? Ten Emilio spred štrnástich rokov, že?“ Obrátila som sa k nemu a prekvapene som sa naňho pozrela.
„Odkiaľ viete moje meno, pane?“ Opýtala som sa.
„Takže si to ty, Emilio. Už ma nespoznávaš? To som ja Giotto a toto je G. . To sme my, čo sme ťa pred štrnástimi rokmi našli plakať na ulici. Pamätáš si?“ Samozrejme, že som si to pamätala. Lenže som sa na to snažila zabudnúť. Vtedy ma môj starší brat prezliekol do svojich šiat, pretože mal narodeniny a so svojimi priateľmi si zo mňa uťahoval, pretože som vždy vypadala skôr ako chlapec. Nezniesla som, ako sa zo mňa smiali a utiekla som preč, nevediac kam utekám, skončila som na ulici. Nevedela som kde som, no bolo mi to jedno. Vedela som, že sa nechcem vrátiť späť a začala som plakať. A práve vtedy ma našli dvaja o dva alebo tri roky. Boli to tí dvaja, ktorí práve teraz stáli predo mnou. Giotto a G. . Utreli mi slzy a spýtali sa ma na meno.
„E-Emili...“ No skôr než som zo seba vykoktala svoje naozajstné meno, blonďavý chlapec, Giotto, ma prerušil.
„Stratil si sa, Emilio? Poď pohľadáme tvojich rodičov.“ Vtedy ma mali obaja chlapci tiež za chlapca a tak sa so mnou celý deň hrali, pretože nikdy nemohli nájsť mojich „rodičov“. Na sklonku dňa ma našla slúžka a odviedla ma domov skôr než som sa s nimi stihla s Giottom a G. rozlúčiť. A odvtedy som ich nevidela. Až doteraz. Ostala som v šoku. Vtedy mi došlo, že chlapík menom G. bol pravou rukou Prvého Vongolu a práve ten G. stojí predo mnou a čudne na mňa zazerá.
„To snáď nie.“ Pomyslela som si a preletela pohľadom na Giotta.
„Pane, vy ste Giotto Prvý Vongola?“ Prikývol a ja som naňho vyvalila oči.
„Je to naozaj ľúto, pane! Naozaj!“ Rýchlo som sa ešte ospravedlňovala, pretože teraz som vedela, kto vlastne predo mnou stojí.
„No tak, nič sa nestalo. Naozaj.“ Povedal s úsmevom a ja som sa mu rýchlo vytrhla.
„Emilio, počkaj!“ Kričal za mnou, no ja som utekala čo najďalej.
„Primo, to stačilo. Ideme domov.“ Začula som ako G. zavelil, no ja rýchlo utekala domov. Vtrhla som do domu vchodom pre služobníctvo, doslova som vyletela po schodoch a takmer som pri dverách svojej izby vrazila do Libie.
„Slečna, ako to...“ Nepočula som, čo povedala, pretože som vletela do izby a začala som sa rýchlo vyzliekať z toho oblečenia. Až vtedy som si všimla spálené rukávy na košeli a saku. Rýchlo som schmatla zrkadlo a uvidela som, že mám na líci modrinu. Povzdychla som si, rozpustila vlasy a vliezla som do vane, ktorú mi predtým než som vbehla dnu, pripravila Libia.

„Primo, ideme domov.“ Zavelil G. a ja som ho poslúchol, pretože Emilio bol už ďaleko a nemalo význam naháňať sa za ním. Kráčali sme smerom k môjmu domu. Cestou som premýšľal nad Emiliom, keď ma zo zamyslenia vytrhol G.-ho hlas.
„Mal tie isté plamene ako vy, Primo.“ Prikývol som.
„Všimol som si. No ten jeho prsteň mi bol povedomý.“
„Nechajte to teraz tak, Primo. Budete nad tým premýšľať potom. Teraz sa musíte ísť upraviť na bál, pretože ste nie len strapatý, ale ani nevoniate najlepšie. Odoženiete od seba všetky slečny.“ Zaškeril sa na mňa G. a ja som sa zasmial. Vošli sme do domu a ja som prekvapený zastal vo dverách. Prípravy na bál boli už takmer ukončené a ja som nespoznával obrovskú sálu. Stoly boli už na svojich miestach. Miesto, kde mala o pár hodín tancovať, bolo vyprázdnené. Hudobníci práve dorazili a šli si naladiť nástroje do vedľajšieho hudobného salóna. Usmial som sa a namieril som si to ku schodom. Počul som ešte G.-ho ako nahlas rozmýšľal nad rozmiestnením stolov a dirigoval služobníctvo, keď sa mu niekde niečo nepáčilo. Vošiel som do svojej izby, no predtým som povedal sluhom, aby mi doniesli vaňu, nech sa umyjem. Postavil som sa pred zrkadlo a takmer som sa rozosmial pri pohľade na môj odraz v zrkadle. Vyzeral som akoby som práve vyšiel z postele. Keď sluhovia priniesli vaňu a naplnili ju horúcou vodou, vyzliekol som sa a vošiel som do vane. Rýchlo som sa vydrhol, pretože som neznášal kúpanie. Umyl som si vlasy v priebehu pár sekúnd a opláchol som si ich. Vyšiel som z vane a rýchlo som sa osušil uterákmi. Obliekol som si župan a sadol som si na stoličku, hľadiac pri tom na oblek, ktorý som si nedávno dal ušiť na túto príležitosť. Vzal som do ruky uterák a poriadne som si vysušil vlasy a potom som sa dal do obliekania. Keď som sa obliekol, učesal som si vlasy a trochu som ich rozstrapatil. Pozrel som sa na seba do zrkadla, upravil som si kravatu a zišiel som dole do pracovne, kde som prečkal tých pár minút až kým sa nezačal bál.

03
Znovu som si umyla vlasy, no tie stále smrdeli za cigaretami. Povzdychla som si a vzdala to. Rýchlo som si umyla celé telo a vyliezla som z vane. Hodila som na seba župan a zazvonila som na Libiu, pretože som potrebovala pomôcť s korzetom a aj so zakrytím tej hnusnej modriny na líci. Okrem toho by sa mi hodilo, aby mi vtrela pár kvapiek parfumu do vlasov, aby otec nič nezistil. Za pár minút bola v mojej izbe Libia a zo skrine mi vybrala šaty, ktoré som si mala dnes večer obliecť. Vybrala mi zo skrine aj korzet, na ktorý som pozrela pohľadom plným nenávisti. Nenávidela som korzet viac ako čokoľvek na svete. Povzdychla som si. Hoci som si obväzovala hruď, keď som sa prezliekala za chlapca, korzet bol omnoho horší. Bol to mučiaci nástroj, no predsa ho všetky ženy a dievčatá nosili. Vstala som, aby mi ho Libia pomohla obliecť. Keď konečne pozväzovala všetky šnúrky a stiahla ich tak, že som takmer nemohla dýchať, obliekla mi šaty, ktoré predtým vybrala zo skrine. Skúšala som pomaly dýchať, čo sa mi ako-tak darilo. Potom som sa posadila pred zrkadlo, kde sme sa spolu snažili modrinu asi tonou púdru. Nakoniec sme to nejako zakryli a nakoniec prišli na rad vlasy.
„Slečna? Nechcete radšej parochňu? Viete, že máte dosť krátke vlasy.“ Povzdychla si Libia.
„Áno, viem. Ale jedinú parochňu, ktorú som mala, mi dal otec včera spáliť.“ Tiež som si povzdychla a smutne sa na seba zahľadela do zrkadla. Libia mi vtrela pár kvapiek parfumu do vlasov a potom ich rozčesala. Nechala mi ich voľne rozpustené, pretože sa nedali upraviť do poriadneho účesu.
„Ďakujem. Som rada, že mám aspoň teba, ktorá ma má rada.“ Vstala som a objala som Libiu.
„Ale no tak slečna. Všetci vás majú radi. A okrem toho, dnes idete na bál, nemáte byť smutná. Usmievajte sa a určite sa nájde nejaký muž, do ktorého sa zamilujete a neskôr možno aj vydáte.“ Usmiala sa na mňa Libia. Povzdychla som si a obrátila sa k zrkadlu.
„Pochybujem, že by niekto chcel dievča ako ja.“ Po týchto slovách som sa vybrala k dverám. Otvorila som ich a vybrala sa ku schodom, keď som si na niečo spomenula. Vrátila som sa naspäť k Libii, ktorá práve prekvapene pozerala na rukávy obleku, ktorý som dnes mala na sebe.
„Prosím, daj to psom a povedz, že to náhodou roztrhali. Len nikomu nehovor, čo si videla.“ Povedala som jej a namierila si to znovu ku schodom. Teraz som však zišla dolu, kde na mňa čakal otec a brat. Chytila som otca popod pazuchu a s bratom v pätách sme sa vybrali ku koču. Otec mi pomohol nastúpiť do koča, zatiaľ čo brat nastúpil do druhého koča, pretože mal zájsť aj po svoju snúbenicu a jej matku. Nemala som brata v láske od tej udalosti pred štrnástimi rokmi, no dievča, ktoré sa malo čoskoro stať jeho ženou, bolo veľmi milé a hneď sme sa aj spriatelili ako budúce švagriné. Sadla som si do koča a upravila si šaty, aby mi ich otec nepristúpil, keď bude nastupovať do koča. Predtým ešte však musel prehodiť s bratom zopár slov a až potom sa vrátil k nášmu koču a nastúpil dnu. Rýchlo som sa prisunula bližšie k dverám, aby som mala výhľad von, no aj aby som bola od otca čo najďalej, pretože on do opačného kúta koča. Otec zaklopal na kočiša a koč sa za pár sekúnd pohol. Sedela som nepohnute a tvárila sa, že ma zaujal pohľad na mestské ulice, no cítila som na sebe otcov pohľad. Bola som ako na ihlách, pretože som sa bála, že mi príde na ten dnešný „výlet“. No keď sa konečne ozval, doslova som nadskočila na sedačke. Pozrela som naňho chladným pohľadom, snažiac sa zakryť svoj strach.
„Dobre ma teraz počúvaj, Emilia. Poviem ti to totiž iba raz.“ Tón, akým začal hovoriť ma dosť vystrašil, no ja som iba nemo prikývla.
„Tento mesiac máš poslednú šancu, aby si si našla primeraného manžela. A myslím to smrteľne vážne. Doteraz o teba žiaden muž neprejavil ani nebadateľný záujem a už aj ja ťa mám po krk. Tvoje prechádzky ma vyvádzajú z miery a okrem toho máš už takmer sedemnásť. No a kde sa nachádza ten prsteň čo som ti dal pred rokom?“ Pomaly som prehltla. Otec mal totiž taký hrozný pohľad.
„Mám ho u seba.“ Povedala som a rukou som prešla po malej kapsičke, ktorú som mala zavesenú na ruke.
„Dobre. Tak ten prsteň si môžeš nechať iba ak sa do mesiaca vydáš. Inak...“ Povedal a nahol sa ku mne. Hodila som naňho nechápavý pohľad, no on ďalej pokračoval.
„Inak ťa vlastnoručne vykopnem z domu a pošlem ťa za tvojou drahou starou matkou do Ruska.“
„No pekne.“ Pomyslela som si. Už sa mi vyhrážal všeličím, no toto bolo pre mňa nové. V duchu som zahrešila a prikývla som.
„Výborne, tak sa dnes na bále snaž. Aj keď si myslím, že tá cesta do Ruska je čím viac na teba pozerám, tým je reálnejšia.“ Keď to povedal, zasmial sa. Vydesene som naňho pozrela, no on môj vydesený pohľad nezachytil, pretože koč práve v tej chvíli zastal. Otec otvoril dvere a podal mi ruku. Ja som sa zatiaľ stihla upokojiť a chladne som jeho ruku prijala a vystúpila som z koča. Chytila som otca pod pazuchu a spolu sme vošli do obrovskej sály, kde sa dnes večer mal konať bál usporiadaný Prvým Vongolou.

Sedel som v pracovni pohrúžený do vlastných myšlienok. Prešli sotva dve minúty odvtedy, čo som vošiel do pracovne, keď niekto zaklopal a na to aj hneď aj vošiel dnu. Nebol to nik iný ako G. . Už sa stihol prezliecť a musel som uznať, že obaja sme v nových oblekoch vyzerali omnoho lepšie.
„Za chvíľu to začne, Primo. Už by ste mali ísť, ak nechcete predstavovanie jednotlivých hostí.“ Vedel som kam tým mieri. Mal som si na dnešnom bále nájsť nádejnú snúbenicu a neskôr aj manželku. Povzdychol som si a vstal som z kresla. Pomaly som šiel k dverám.
„Už sa ním viac nezaoberajte.“ Povedal mi G. keď som ho minul a vošiel som do sály. Snažil som sa nedávať ruky do vreciek, no odrazu som bol taký nervózny z toho, čo ma čakalo, že som nevedel kam s rukami a tak som ich mal takmer každú sekundu vo vreckách nohavíc. Postavil som sa k jednému zo stolov práve vtedy, keď sa obrovské dvere, ktoré viedli zo sály von, otvorili. Sluha, ktorý stál pri dverách, začal predstavovať jednotlivých hostí. Veľmi som tomu nevenoval pozornosť a tak som svoj pohľad uprel na dvere. Očami som odhadoval ich výšku, šírku, hrúbku a z akého dreva sú vyrobené, keď v tom som preletel pohľadom po sále, ktorá už bola preplnená ľuďmi. Ani som nevedel, že som toľko ľudí pozval. Na opačnej strane miestnosti mi odrazu padli do oka modré šaty. Dievča, ktoré ich malo oblečené malo krátke blond vlasy, no do tváre som jej nevidel. Bol som prekvapený, pretože som ešte nevidel žiadne dievča, ktoré by nosilo také krátke vlasy na verejnosti. Dievča stálo vedľa muža, zrejme jej otca. Práve v tom momente sa dané dievča otočilo a pozrelo mojím smerom. Vtedy ako by do mňa udrel blesk, keď sa moje oči stretli s takými istými očami ako boli tie moje. V jej očiach sa zračilo rovnaké prekvapenie ako v tých mojich. To dievča ma odrazu zaujalo. Nielenže sa veľmi podobalo na mňa, ale bol som si istý, že ona je Emilio. Už som sa potreboval presvedčiť. A práve v tej chvíli sa mi naskytla najlepšia možná príležitosť. Jedna zo slúžok práve rozdávala dievčatám a ženám tanečné poriadky. Keď aj ona dostala ten svoj, vykročil som smerom k nej a k jej otcovi. Ona sa mi zatiaľ stihla otočiť chrbtom a zavesila si tanečný poriadok na pravú ruku. Podišiel som k nim, keď sa jej otec obrátil a usmial sa na mňa.
„Pán Primo Vongola, je mi potešením, že ste nás pozvali na tento úžasný bál. Moje meno je Octavio Fiore a toto je moja dcéra Emilia.“ Pohľadom naznačil, že to dievča je jeho dcérou. Emilia sa mi uklonila, no stále som videl v jej očiach prekvapenie. Usmial som sa a už som viac nevenoval pozornosť jej otcovi a uklonil som sa jej.
„Slečna Fiore, mohol by som vás poprosiť aby ste mi dnes dovolili venovať mi zopár tancov?“ Pozrel som na ňu a ona na mňa neveriacky vyvalila oči, no nemo prikývla. Chytil som ju za pravú ruku a stiahol som jej z ruky tanečný poriadok, ktorý som si vopchal do vrecka a ešte som sa uklonil predtým, než som odišiel. Takto boli všetky jej nasledujúce tance rezervované mnou. V duchu som sa uškrnul a podišiel som k G.-mu, ktorý stál pri schodoch a pozoroval ma celý ten čas. Usmial som sa naňho a potľapkal ho po pleci, keď som popri ňom prešiel.
„Už som si vyhliadol svoju budúcu nevestu.“ Zaškeril som sa naňho a šiel som k ďalším hosťom.

04
Už len z toho, že som prišla na ten bál v sprievode svojho otca som mala zlý pocit. Avšak keď ma po predstavovaní otec ťahal do sály, mala som omnoho horší pocit. Už vopred som vedela, že tento večer nedopadne tak ako všetky minulé bály a večierky, na ktorých som sa zúčastnila a ktoré boli nadmieru nudné. No a tento bál mal podľa mňa dopadnúť tak isto. Celý bál by som presedela niekde na stoličke v kúte, pretože by ma nikto nepozval do tanca pre môj vzhľad. Niekedy to bolo až deprimujúce, no keď sa mi na tom bále pohľad nechtiac stretol s tým jeho, už som nemala šancu na to, že si v tichu prežijem aj tento bál. To, že tam bude som čakala, no omnoho viac ma prekvapilo, že predtým, než sa naše pohľady stretli, cítila som ako si ma niekto s opačného konca sály premeriava. Vtedy som sa otočila. Jeho prekvapený pohľad sa vyrovnal tomu môjmu, pretože odrazu som cítila ako mi horia líca. Rýchlo som sa odvrátila a takmer som nadskočila, keď do mňa drgla slúžka, ktorá rozdávala tanečné poriadky.
„Len to nie.“ Pomyslela som si v duchu a chcela som ho strčiť naspäť slúžke, ktorá mi ho podala, no tá už zatiaľ zmizla ktovie kam. Zamrazilo ma, keď som pri nás počula kroky. Bola som si celkom istá, že je to on a tak som sa neotočila. Zavesila som si poriadok na ruku a tú som si rýchlo strčila za chrbát, keď ma otec predstavil Prvému Vongolovi. Uklonila som sa mu skrývajúc ruku s poriadkom stále za sebou. Stále som nemohla uveriť, že je tu. V tom mi povedal, čosi som od nikoho dosiaľ nepočula.
„Slečna Fiore, mohol by som vás poprosiť aby ste mi dnes dovolili venovať mi zopár tancov?“ Už vopred iste tušil, že ho od prekvapenia neodmietnem a tak zatiaľ čo som na neho vyvaľovala oči a prikývla, Načiahol sa po mojej pravej ruke, ktorú som mala schovanú za chrbtom a stiahol mi z nej tanečný poriadok. Ten si potom strčil do vrecka, rýchlo sa mi uklonil a s víťazoslávnym úsmevom odkráčal preč. Stála som tam ako obarená a nezmohla sa na slovo. Bola som aj trochu šťastná, no to šťastie vyprchalo po slovách môjho otca.
„Nemysli si o sebe veľa, Primo Vongola to urobil iba z ľútosti. Nie je predsa možné, aby si ťa práve on všimol. Pôjdem ešte za ním a porozprávam sa s ním.“ Sklonila som hlavu a snažila som sa potlačiť slzy. Niežeby mi nevadilo, že nie som pekná, ale otcove slová ma hlboko ranili. Skôr než som si uvedomila, bola som v sále sama medzi ľuďmi, ktorých som nepoznala.

Primo vyšiel z miestnosti a ja som sa zahľadel na jeho stôl. Ešte stále tam mal tú fotku s ňou. Podišiel som k stolu, vybral z vrecka kľúč od jednej zo zásuviek. Odomkol som ju a vhodil som do nej fotku. Až potom som vyšiel z pracovne a zatvoril som za sebou dvere. Pobral som sa do sály a zastal som pri schodoch. Očami som rýchlo našiel Prima. Ten sa však pozeral presne opačným smerom. Uvedomil som si, že hľadí na dievča v modrých šatách na opačnej strane. Keď sa aj dievča otočilo a pohľady sa im stretli. Aj odtiaľto som videl prekvapenie v očiach oboch. V tom pri mne niekto zastal.
„Kam to hľadíte, pán G.?“ Opýtalo sa dievča, ktoré zastalo pri mne. Pozrel som na ňu a usmial sa.
„Bojím sa, aby nám Primo nepredviedli menšie divadielko, Lizzy.“ Lizzy sa zahľadela na dievča, ktoré zaujalo Prima.
„Emilia Fiore, moja sesternica. Pamätáš si na ňu, že? Vieš čo jej vyviedol môj strýko, pravda?“ Prižmúril som oči. Kto by dokázal zabudnúť na tú ukrutnosť, ktorú na ňu narafičil jej vlastný otec aby sa jej zbavil. Povzdychol som si.
„Takže ona jej aj Emilio, ten chlapec o ktorom som ti rozprával, že?“ Pozrel som na Lizzy a tá prikývla.
„Keď som bola menšia, mala som ju tiež za chlapca, no neskôr, keď som zistila, že je to moja sesternica a nie ďalší bratranec, situácia sa zmenila. Vlastne sa z nás stali priateľky, aj keď v poslednom čase to ide dolu vodou. Všetko sa to začalo tým únosom. Odvtedy už nie je taká aká bývala. Aj tá smrť jej matky pred pár rokmi sa skoro každému zdá priveľmi pritiahnutá z vlasy. Jej otec nikdy nemal zľutovanie. Neviem ako to dokázala vydržať jej matka a ešte mu porodiť aj dve deti.“ Lizzy s povzdychla a uprela svoj pohľad pred seba.
„Už by som mala ísť. Čakajú na mňa priatelia, tak dovidenia, pán G.“ Usmiala sa, keď prešla popri mne a odkráčala opačným smerom., akým chvíľku po nej prišiel ku mne Primo. Keď popri mne prešiel a potľapkal ma po pleci.
„Už som si vyhliadol svoju budúcu nevestu.“ Oznámil mi a ja som sa v duchu usmial, aj keď mi to veľmi nebolo po chuti. Avšak keď som uvidel ako na opačnom konci sály odrazu Emilia posmutnela a jej otec ju nechal samu, musel som zaťať päste, pretože horšieho chlapa ako Octavio Fiore na svete asi ani niet.

Hneď potom, ako som sa zoznámil a privítal všetkých hostí, zašiel som do pracovne. Dvere som nechal otvorené a podišiel som k oknu, ktoré som otvoril. Keď sa dvere zatvorili, myslel som si, že to bol prievan, čo ich zatvoril. Avšak keď sa od dverí ozval hlas, dosť ma to prekvapilo.
„Pán Vongola, musím sa s vami porozprávať ohľadom mojej dcéry.“ Ozval sa hlas, ktorý nepatril nikomu inému ako otcovi Emilie, Octaviovi Fioremu. Otočil som sa k nemu, pretože som bol k nemu doteraz otočený chrbtom.
„Pane, musím vás poprosiť o to, aby ste prestali ľutovať moju dcéru. Tým narážam na dnešnú scénu, ktorú ste predviedli v sále. Ani ja ani moja dcéra nestojíme o takýto druh ľútosti, to je vám dúfam jasné.“
„Myslím, že sme sa nepochopili, pán Fiore. To, čo som vtedy prejavil v sále nebola ľútosť, ale číry záujem o vašu dcéru, v ktorom hodlám pokračovať, takže ma prosím ospravedlňte. Musím sa ísť venovať hosťom.“ Zatvoril som okno a podišiel som k dverám, no Octavio mi zatarasil cestu a tak som naspäť podišiel k stolu.
„Tak čo chcete pán Fiore?“ Opýtal som sa ho.
„Chcem, aby ste sa držali od mojej dcéry čo najďalej. Neverím vašim slovám o tom vašom „záujme“ o moju dcéru. Doteraz o ňu nik neprejavil ani len štipku záujmu. Viem, že vypadá ako chlapec a tak sa aj dokáže správať. Nielen že nie je pekná, je priam odpudzujúca pre akéhokoľvek muža a to isté musí platiť aj pre vás pane. Vlastne som ju nikdy nemal rád, pretože bola vo všetkom ako jej matka. To dievča sa nikdy nemalo narodiť. Od malička spôsobuje samé problémy, ktoré ja potom musím riešiť.“ Keď som počul, čo o Emilii povedal jej vlastný otec, nielen že ma to pobúrilo ale aj hrozne nahnevalo. Buchol som rukou po stole a uprel som na Octavia pohľad plný zlosti.
„Ako môže vlastný otec povedať o svojej dcére takéto hrozné veci! Čo tým chcete dosiahnuť?! Aby som ju tiež znenávidel ako vy?! To sa vám však nepodarí! Nie som taký typ človeka, akým ste vy, pán Octavio Fiore. Áno, teraz cítim ľútosť, no nie kvôli tomu, že nie je až taká pekná a že sa o ňu doteraz nikto nezaujímal, ale preto, že má takého otca. To je jediný dôvod prečo ju teraz ľutujem a navždy ostane aj jediným dôvodom mojej ľútosti k nej! To čo ste o nej povedali môže byť hoci aj pravda, no na tom mne nezáleží!“ Prižmúril som oči a čakal som od neho nejakú reakciu, no žiadnu neprišla.
„Ako myslíte, no aj tak mám ja stále nad ňou kontrolu. Ešte zajtra ju pošlem prvým dostavníkom do Ruska k jej drahej starej matke a vy na ňu už ani len nepozriete!“ Octavio to povedal takým ľadovým hlasom až som si začal myslieť, že ten, ktorý stojí predo mnou nie je človek Octavio Fiore, ale sám diabol. Okamžite som sa pobral k dverám a doslova som od nich odstrčil Octavia.
„Tento boj ste ešte nevyhrali, pane!“ Povedal som to rovnakým ľadovým tónom a vyšiel som z pracovne. Práve vtedy začala hrať hudba a ja som šiel rovno k Emilii a vtiahol ju do tanca k ostatným párom, ktoré už začali tancovať. Ten večer som ju už nemohol spustiť z očí, pretože by som o ňu navždy prišiel a tú myšlienku som akosi nedokázal zniesť. Neostávalo mi nič iné, ako ju dnes večer odviesť na bezpečné miesto, kde by ju jej otec nikdy nenašiel.

Ako som tam stála sama v sále, takmer nikto sa mi neprihovoril. Iba raz ku mne podišla moja sesternica Lizzy aj s G., aby mi ho predstavila. No to trvalo sotva tri minúty a znovu som zostala osamote. Párkrát som si všimla čudný pohľad, ktorý na mňa niekedy uprel G., no nevenovala som mu pozornosť. Mala som chuť si sadnúť niekde do kúta a tam prečkať celý večer (čo som mala pôvodne aj v pláne), no keď začala hrať hudba, odrazu sa odniekiaľ zjavil Primo Vongola a vtiahol ma do tanca. Keď sme začali tancovať, pritiahol si ma bližšie k sebe. Ja som sa však pokúšala odtiahnuť, no len čo som sa o to pokúsila, pritiahol si ma ešte bližšie.
„Pán Vongola, viem, že to robíte iba z ľútosti, tak ma prosím nechajte tak.“ Pošepla som mu, no on iba pokrútil hlavou.
„To nie je ľútosť, drahá slečna Emilia. Spočiatku som si myslel, že ste zaujímavá osobnosť, ktorá sa premáva v mužskom prevlečení po krčmách, no mýlil som sa. Ste viac ako len zaujímavá. To čo k vám teraz cítim nie je len číry záujem a tobôž nie ľútosť. Myslím, že to bola láska na prvý pohľad. A ešte niečo, nevolajte ma Vongola, volám sa Giotto.“ Ako spomenul to mužské prevlečenie a premávanie sa po krčmách, celou silou som mu stúpila na nohu, no on sa tváril, akoby sa to ani len nestalo. No keď pokračoval, začala som sa čoraz viac červenať a srdce mi búšilo ako divé. Nie to nemohla byť pravda, aby sa taký nádherný muž ako on zamiloval práve do mňa a tobôž nie na prvý pohľad. Myslela som si, že žartuje a tak som pozorovala jeho výraz tváre. Na moje prekvapenie sa tváril celý čas vážne. Na jeho tvári som nenašla ani náznak pobavenia z toho, čo povedal. Vyvalila som naňho oči a chcela som niečo povedať, keď hudba odrazu prestala hrať a tanec skončil. Myslela som si, že ma nechá znovu samu, no mýlila som sa. Vzal mi ruku a vopchal si ju pod pazuchu a spolu sme sa tak potichu prechádzali až kým znovu nezačala hrať hudba. Celý čas mal na tvári výraz, ktorý naznačoval, že premýšľa a ja som ho nechcela vyrušovať a tak som na neho nemo pozerala. Neviem čo to so mnou bolo, pretože vždy som sa správala hrozne. Nemala som rada spoločnosť môjho otca či brata a tobôž nie iného muža. Prekvapila som samu seba tým, že som bola ticho, nevynadala mu a neutiekla od neho uprostred tanca. To nebolo moje obyčajné ja. Niečo sa vo mne ten večer zmenilo v momente, kedy pristúpil k môjmu otcovi a ku mne a keď mi vzal môj tanečný poriadok, ktorý mal práve teraz vo vrecku. Takmer celý večer sme spolu pretancovali, prechádzali sa a niečo sem-tam aj zjedli a napili sa. On ma vôbec nespustil z očí. Iba raz, tesne pred jedenástou, podišiel k jednému zo sluhov a niečo po pošepol tak, aby to nikto nepočul. Ja som zatiaľ stále obďaleč a v rukách som nervózne mrvila malú kapsičku, ktorú som sa celý večer neodvážila dať dolu z ruky. Keď sluha odišiel, Giotto sa znovu venoval mne a keď hodiny odbili polnoc, vytiahol ma von zo sály a z domu tak, aby nás nikto nevidel. Keď sme boli von, obrátil sa ku mne.
„Teraz dobre počúvaj Emilia. Viem, že to nebude ten najlepší nápad, ale musím ťa odtiaľto dostať, pretože ťa nechcem stratiť.“ Nechápavo som naňho pozrela.
„Kam tým mierite, pán Giotto?“ Pokúšala som sa tváriť odmerane, no nešlo to, pretože srdce mi stále búšilo ako divé.
„Kam tým mierim? To za chvíľu uvidíš, no najprv ťa musím dostať preč, inak už dnes budeš na ceste do Ruska.“
„Počkať! Čože? Do Ruska?! Ale veď...“ Chcela som pokračovať, no on ma prerušil.
„Tvoj otec ťa chce odpraviť do Ruska len preto, že nechce aby sme my dvaja mali niečo spolu. A ja nedovolím, aby ťa nikam odviedol. Preto som z teba celý večer nespustil oči. Tak poď!“ Povedal a chytil ma za ruku. Ťahal ma k vchodu pre služobníctvo, ktorým sme sa nebadane dostali do domu a viedol ma hore vedľajšími schodmi, až kým neotvoril dvere na jednej z izieb.
„V tejto izbe sa prezlečieš a potom ťa odtiaľto musím dostať.“Povedal, keď vošiel so mnou dnu.
„Ale nemôžem tu byť! Veď to sa nepatrí, aby bola žena vo vašej izbe, ak nie je vaša manželka!“ Ohradila som sa, no on za sebou zatvoril dvere a prešiel do vedľajšej miestnosti dverami, ktoré boli v tej izbe. Predtým mi však povedal, že si s tým nemám robiť starosti. Nechápavo som pozerala za ním. Nevedela som čo si mám myslieť, no už mi to bolo jedna. Poobzerala som sa a myslela som si, že som v izbe sama, no spoza postele, ktorá stála uprostred izby, sa vynorila postava. Keď ku mne postava podišla, musela som ju rýchlo objať. Bola to Libia.
„Ako si sa sem dostala, Libia?“ Už som mala slzy na krajíčku, keď sa odo mňa odtiahla.
„Prepáčte slečna, ale nemáme toľko času na vysvetľovanie. Musíte sa rýchlo prezliecť a ja vám pomôžem.“ Až vtedy som si všimla na posteli mužský oblek. Povzdychla som si, no to mi už Libia pomáhala dať dolu šaty a korzet. Pomohla mi obviazať hruď, obliekla mi oblek a pomohla mi urobiť vrkoč, takže som vypadala ako chlapec. Vtedy sa dvere do vedľajšej miestnosti otvorili a dnu vošiel Giotto. Premeral si ma od hlavy až po päty a usmial sa.
„Výborne, takto ju skoro nikto nespozná.“ Povedal si sám pre seba a znovu sme šli von tým istým schodiskom a vchodom, no za nami šla aj Libia. Šli sme až k bráne, kde čakal koč. Prvá doň nasadla Libia a ja som sa otočila ku Giottovi. Až vtedy som si všimla, že on má stále na sebe ten istý slávnostný oblek.
„Ty nejdeš?“ Opýtala som sa a on pokrútil hlavou.
„Pôjdeš iba ty s Libiou. Ja tu ešte musím niečo zariadiť.“ Už sa chystal odísť, keď som ho chytila za ruku.
„To nemôžeš! Vieš ako sa tomu hovorí?! Hovorí sa tomu únos, pretože nie som tvoja manželka ani snúbenica!“ Otočil sa ku mne a usmial sa.
„Vedel som, že to povieš, tak nech je po tvojom.“ Počula som zvuk otvárajúcej sa krabičky a v tom som pocítila, ako mu na prstenník ľavej ruky nastokáva prsteň. Chytila som si ľavú ruku a prešla po nej a naozaj tam bol prsteň.
„Teraz sme oficiálne zasnúbení a tak si ťa môžem „uniesť“.“
„Počkaj. Ale...“ Nestihla som to dopovedať, pretože ma odrazu pobozkal a vopchal ma do koča a rýchlo zatvoril dvere. Chcela som otvoriť tie dvere, no on ich držal pevne z druhej strany a práve vtedy sa koč pohol a ja som spadla na jedno zo sedadiel. V tej chvíli mi z očí vyhŕkli slzy. Boli to slzy radosti, ale aj slzy smútku, pretože v tej chvíli som si uvedomila, že ho nielen milujem, ale práve v tej chvíli ho aj opúšťam na neviem ako dlhý čas.